O odpustení

Autor: Ján Socha | 3.6.2012 o 22:20 | Karma článku: 4,83 | Prečítané:  938x

Len ťažko hľadať slová cez zarosené riasy, pretože svet, ktorý som tak miloval, ktorý žiaril tými najkrajšími farbami, zrazu zahalila hustá nepreniknuteľná hmla, ktorá bráni aj tým najsilnejším lúčom preniknúť na povrch, akoby svet, v ktorom som býval, na ktorý som sa díval, svet plný ruží, ktorý tak milujeme, prestal byť krásny.  Po nociach nespím,  strach obklopuje moju dušu, srdce plače od bolesti, krváca a po kvapkách sa z tela vytráca život.

 

Stratiť niečo, čo človek miluje, kam sa môže ukryť, ak to najviac potrebuje, kde pociťuje bezpečie a lásku, nemožno nazvať inak než prázdnotou.  Pretože ak som niekedy miloval, ak to bola láska, na ktorej mi záležalo, až neskoro si človek uvedomí, o čo všetko prišiel. Viem, čoho som sa dopustil, spomienky a výčitky ma ustavične naháňajú, snažím sa utiecť, no nestačím s dychom,  myšlienky sa kopia, strácajú zmysel,  už niet cesty späť, chvíľami blúznim, inokedy len premýšľam, pri jedinej myšlienke opúšťa ma spánok. Nepoddávam sa, no stále zakopávam a padám, niet človeka, ktorý by ma zdvihol a chvíľu podržal, aby som sa naučil kráčať, už nie som dieťa, no chôdza nebola nikdy tak ťažká...

Spomedzi všetkých tých myšlienok sa snažím zachytiť aspoň jedinú, no v okamihu mi to pripadá priam nemožné. Už nevidím ako predtým, nevnímam tú krásu, ktorá sa tak náhle rozplynula, akoby ma niekto prebudil zo sna, na ktorý si teraz nemôžem spomenúť. Vzniká pocit beznádeje, na oblohu sa vzniesli tmavé mračná, nebo začalo prenikavo plakať, oči sa  až po okraj naplnili kvapkami studeného  dažďa, ktoré prenikajú do hĺbky srdca, kde precitol chlad a strašná temnota. Celé vnútro obklopuje strach a bolesť, ktorá sa zarezáva čoraz hlbšie a hlbšie, nedá mi ani na chvíľu odpočinúť, ani na malý moment nevytrhne svoje ostré tesáky, práve naopak, ešte viac zovrie svoje krvavé objatie. Trpká príchuť premárnenej šance spôsobuje ľútosť meniacu sa na pocit viny, bremeno, ktorého záťaž nemožno slovami opísať. Ako sa len vymaniť z tejto nočnej mory, ako nad ňou zvíťaziť?

Rany sú hlboké, tá vina je obrovská, tlačí ma k zemi a bráni mi vstať. Túžba po odpustení nebola nikdy silnejšia, pretože odpustenie je často hlavným, ak nie jediným únikom z bolestnej situácie, prosba o pomoc  nebola nikdy tak potrebná ako v tejto chvíli, pretože sám sa neubránim. Človek, ktorý ľúbi, a predsa raní, ten, kto miluje, a predsa sklame, ten, ktorý Ťa má rád, môže tak hlboko raniť? Mal som raz možnosť pocítiť príchuť tej zákernej bolesti, ktorú mi spôsobil milovaný človek, no tentokrát ja stojím na opačnej strane. Odpusť  utrpenie, ktoré som Ti spôsobil, odpusť sklamanie, ktoré znášaš, odpusť bolesť, nechaj mi ju vytrhnúť z Tvojho tela, nech vrátim pokoj Tvojej duši. Dovoľ mi objať Tvoje srdce, nech sa môžem pokúsiť zaceliť jeho rany.

Prečo si človek uvedomí, o čo prišiel až v momente, keď to stratí ? Vieš, vo chvíľach, ako je táto, keď mi je ťažko, cítim sa sám a tak opustený, pociťujem prázdnotu vo vnútri a  moja duša akoby narazila na obrovskú stenu, vtedy si spomeniem  na ľudí, ktorí ovplyvnili môj pohľad na svet, ukázali mi ho aj z druhej strany, dokázali ma vzchopiť a postaviť aj vtedy, keď to najviac zabolelo, keď sa mi podlamovali kolená, dodávali mi odvahu, aby som pokračoval a neotáčal sa, i keď je cesta tŕnistá a plná prekážok ako teraz.

Šancu dvakrát sa narodiť a žiť odznova nedostávame každý deň. To, čo sa teraz odohráva v mojom vnútri nemožno nazvať smútkom, nepociťujem nenávisť, je to sklamanie a či bolesť, alebo ľútosť? Ľútosť nad tým, čo človek stratí, ak sa nerozhodne správne? Ďalšia prebdená noc za mnou, plná úvah a myšlienok, no najmä otázok, z ktorých väčšina začína slovíčkom prečo? Noc strávená myšlienkami na Teba, akoby mi vytrhli srdce, ktoré sa stratilo a teraz nemôže nájsť cestu späť. Nemôžem spať, no neprestávam snívať. Nádej ma neopúšťa, pretože túžbu po nepoznanom nemožno potlačiť, zakorenila sa a ani to najdlhšie sucho ju neuhasí. Čoraz viac myslím na lásku, odkiaľ vlastne prichádza, kde pramení? Vzniká v očiach tých, ktorých milujeme, cítiť ju v našich slovách, pretože tie najčastejšie odrážajú stav nášho srdca. Jediné,  po čom som najviac túžil, bolo  stretnúť niekoho, kto mi pomôže zbaviť sa pocitu, pred ktorým utekám celý život. No vlastnou neuváženosťou a dopúšťaním sa chýb, často tých istých, si sami vytvárame prekážky, na ktorých si vylámeme zuby.

Neprešiel ani deň, aby som na Teba nemyslel,  nemôžem zabudnúť, ako si mi pomohla, roztvorila náruč a ukryla pod svoje krídla. Dodávala si mi silu a pocit istoty, pri Tebe som sa cítil bezpečne, s ľahkosťou som usínal, nepociťoval samotu ... Tvoja láska ma poháňala vpred, nedovolila mi zastaviť , bola tak dôležitá, aby som mohol dýchať. Do srdca mi prúdil život, pociťoval som šťastie, radosť,  láskavé pohladenie... Tvoj dotyk vo mne vyvolával zimomriavky, chcel som, aby niektoré okamihy nikdy neskončili, mojím najväčším želaním bolo, aby naša láska trvala večne, nevyhasla ani v tých najhorších chvíľach... Prial som si lásku na celý život, v Tvojich očiach som videl budúcnosť, miloval Tvoju prítomnosť, no teraz mi neostalo nič len spomienky... ako by som mohol zabudnúť. Si bytosť, ku ktorej ma priviedol sám anjel,  ktorý mi dovolil  pocítiť, ako chutí láska, nechal ma užívať si každý okamih s Tebou... len mi zabudol povedať, že váž si, čo som Ti ponúkol, neprestávaj myslieť na lásku, obetuj pre ňu všetko, ak ju nechceš stratiť...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ďalší spor v koalícii, ministra za SNS kritizuje jeho tajomník z Mosta

Na čom bude lietať slovenská armáda v budúcnosti, mal povedať minister obrany do konca septembra. Rozhodnutie chce oddialiť o rok, čo je podľa Ondrejcsáka zásadný problém

DOMOV

Ftáčnik vedie v prieskume na bratislavského župana

Jakubec nezískal ani dve percentá.

KOMENTÁRE

Ak nebudeme na Západe, budeme pod Ruskom

Amerika či Británia si môžu populizmus dovoliť, my nie.


Už ste čítali?