A ja len bezmocne v túžobnom očakávaní bažím po uzdravení, po navrátení do skutočného sveta, kde myšlienkami netrpím, kde vládne úsmev a slnečné lúče. Nie je to náhodou volanie topiaceho sa o pomoc, alebo je to klam a či usnutie, z ktorého postačilo by precitnúť? A vôbec, existuje miesto, kam sa uchýlila moja duša, dýcha vari ešte, očakáva ma niekde v diaľke, keď nepočuje moje žalostné volanie? Nemám poňatia, čo pri živote naďalej ma drží, no bolesť najbližším spôsobiť najväčším hriechom by sa stalo.
A či na prvý pohľad, zdajúc sa obdobie temna nekonečnosťou, ktoré po sebe zanechalo obrovskú spúšť v hĺbke duše, kedy je zdravý úsudok neznámym pojmom, neprichádza čas, kedy sa husté, do siva sfarbené mračná začínajú trhať a uvoľňovať cestu hrejivým slnečným lúčom. Akoby ten čas záplav studených nocí a poblúznení svojho imaginárneho sveta, keď je myseľ ešte stále poznačená minulosťou, snažiac sa vymaniť z uzavretosti, zdal sa byť na konci.
S východom slnka začína rásť istota i odvaha, zem pod nohami stáva sa pevnejšou. No pazúry minulosti ešte vždy sú badateľné, ich jazvy naďalej nezacelené a hoci len v spomienkach, no stále citeľné. Ten chýbajúci pocit už dávno neobsahoval toľko eufórie, okamihov, ktoré sú zakaždým niečím výnimočné a práve tie chvíle vnášajú do tela tak slastnú rozkoš a pokoj v duši.
Avšak myseľ, preberajúca sa z hlbokej letargie, vyhlasuje pátranie po príčinách, čo ukončili tak náročné čakanie, aby dovolili človeku zavŕšiť hľadanie svojho vlastného ja, ktoré si však ešte stále nevychodilo svoju cestičku a neraz ostane stáť na križovatke ciest mlčky premýšľajúc, komu dá prednosť. No postupom času sa tie rozchádzajúce cesty zdajú byť známejšími, už nie sú tak lákavé ako kedysi, akoby človeku zrazu stačilo kráčať iba v jednom pruhu...